Zvedavosť

Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na predpotopné a neohrabané príšery, ktoré vyhynuli, lebo boli príliš hlúpe. Pohľad na dinosaury sa odvtedy výrazne zmenil a technológie prinášajú nové metódy výskumu, z ktorých vieme zistiť oveľa viac než pred pár dekádami. Veľa nálezov sa preto skúma opakovane. Zákony, ktoré určujú, či môžu fosílie končiť v súkromných zbierkach a či si človek môže nechať, čo nájde na svojom pozemku, sa však vo svete líšia. „Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super,“ hovorí paleontológ Matúš Hyžný z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore sa dozviete aj: podľa čoho paleontológovia vedia, ako dinosaura poskladať; či mohol Triceratops vyzerať inak, ako si dnes myslíme; či je v poriadku, ak je v nákupnom centre kostra stará stopäťdesiatpäť miliónov rokov; prečo sme na Slovensku zatiaľ nenašli žiadneho dinosaura; čo má človek robiť, ak nájde fosíliu a nevie, či je chránená; o čom bola kauza, v dôsledku ktorej skončil brazílsky dinosaurus bez mena.

„Pochopil som, že statočnosť – na rozdiel od odvahy, ktorá môže byť náhodná, intuitívna a aj zbabelý človek ju môže niekedy prejaviť – je vedomou voľbou,“ píše Martin M. Šimečka vo svojej knihe Výnimočný stav.

Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 nebol len symbolickým koncom rozdeleného sveta, ale aj začiatkom dominového efektu, ktorý zmenil tvár celej Európy. Novinár a historik Victor Sebestyen v knihe 1989 – Pád sovietskeho impéria mapuje udalosti od neplánovaného otvorenia hraníc až po oslavy na uliciach, ktoré sa stali symbolom konca studenej vojny a blížiaceho sa zjednotenia Nemecka. Práve udalosti v Nemecku predznamenali Nežnú revolúciu v Československu – pokojný zápas za slobodu, ktorého výročie si pripomíname 17. novembra.

Návrh komunikačného manuálu k stretnutiu s ľuďmi, ktorí preberajú výmysly a polopravdy zo sociálnych sietí.

Eva Oravcová odmalička niekoho doučovala matematiku. „Keď som chýbala v škole, tak mi spolužiaci doniesli zošity s poznámkami domov s tým, že ich to mám doučiť,“ spomína s úsmevom. Aj keď pôvodne študovala matematickú analýzu, celú doterajšiu kariéru strávila v školstve. Už 33 rokov vedie matematickú triedu na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, ktorá je dnes poslednou svojho druhu na Slovensku. „Mám veľmi ťažké srdce na školskú reformu z roku 2008, ktorá zredukovala počet hodín matematiky a prírodovedných predmetov. Zredukovala aj cvičenia z fyziky a jednoducho stopla rozvoj takej hlbšej vzdelanosti v prírodovedných predmetoch,“ hovorí Oravcová, ktorá so svojimi študentmi získala viacero ocenení na matematických olympiádach. Hovorí, že práve na takýchto súťažiach si študenti budujú aj silné sociálne väzby a zážitky na celý život. „Oni sú totižto veľmi vtipní ľudia. Ale je to asi spôsobené aj tým, že im už rozumiem, lebo spolu trávime veľa času. Napríklad sme cestovali vlakom a krájali sme si občianskymi preukazmi čokoládovú tortu, ktorú sme vyhrali v Bratislave v súťaži Matboj. Nemali sme na to iný nástroj, a tak sme si očistili občianske, ktoré vedia poslúžiť ako veľmi dobrý nožík.“ Eva Oravcová sa v roku 2025 stala laureátkou Ceny Dionýza Ilkoviča pre inšpiratívnych učiteľov, ktorí vzdelávajú mladých ľudí aj nad rámec povinného vyučovania a vedú ich k záujmu o vedu. V rozhovore sa dozviete aj: ako matematika rozvíja kritické myslenie a schopnosť overovať si fakty, čo by učiteľka poradila rodičom, ktorí sú stratení v matematických úlohách svojich detí, či je v poriadku radiť sa o riešeniach príkladov s umelou inteligenciou, prečo neverí na „matematické bunky“, ktoré buď človek má, alebo nemá, že matematiku sa človek môže učiť aj v dospelosti, podobne ako nový cudzí jazyk.